Od malička mal blízko k pohybu, horám aj k zdravotníctvu. Svoju kariéru začínal ako dobrovoľný záchranár v Malej Fatre, od roku 2002 pôsobí vo Vysokých Tatrách ako horský záchranár. Od 1. januára 2024 pôsobí na pozícii riaditeľa HZS. 

Ste lavínový špecialista, psovod lavínového psa, zdravotný záchranár, viacnásobný víťaz medzinárodných horských súťaží doma i v zahraničí, železný muž Ozbrojených síl SR, skialpinista, horský vodca… to všetko v jednej osobe. Ktorá z týchto oblastí Vás najviac definuje? 

Myslím si, že úplne všetky. Podľa mňa by mal byť človek flexibilný a všestranne zameraný. Baví ma pohyb, mám rád prírodu, ľudí aj výzvy. 


Aká je Vaša prvá spomienka na hory? 

Prvý ozajstný kopec, ktorý som vyšiel, bol Veľký Rozsutec. Dodnes patrí medzi, pre mňa, najfotogenickejšie kopce s najkrajším výhľadom na Slovensku. Každý zážitok v prírode je iný, niečím špecifický. Úlohu zohráva už len to, či idem v lezečkách, teniskách, na lyžiach, v topánkach a v akej spoločnosti. 


Ako ste sa stali psovodom? 

Môj otec bol psovodom záchranných psov horskej služby, doma sme mali asi 7 služobných psov. Potom som dlho býval v byte a svojho psa som mohol mať až keď som sa presťahoval do domčeka. V práci nemáme služobné ustajnenie psov ani sa nám o nich nikto nestará. Ak je niekto psovodom, znamená to, že má vlastného psa, ktorý prešiel výcvikmi, preskúšaním, zaradením a rôznymi akciami, takže je zároveň aj kolegom. Je to jedna zo špecializácií horskej záchrannej služby, ale je to dobrovoľný nadštandard. 


Čomu ste sa vďaka svojej profesii záchranára naučili? 

Rešpektu voči prírode, pracovať so strachom, najmä so strachom zo smrti, pracovať s vyhodnocovaním situácií, úcte k životu a všetkému živému. A pracovať v tíme, pretože sám človek v rámci záchrany nedokáže nič. Z mojej skúsenosti vyplýva, že vždy ide o prácu v tíme. 


S akým typom zranení sa najčastejšie stretávate počas letnej sezóny v horách? 

Je to široká škála zranení, s ktorou sa v lete stretávame - od podvrtnutého členka na bežnej vyznačenej turistickej trase až po smrteľné horolezecké zranenie. Samozrejme máme množstvo informácií, aplikácií, možností, ale stále treba zostať pri zdravom rozume a pude sebazáchovy. 


Viete nám dať pár odporúčaní, ktorých sa turisti v horách majú pridržiavať, aby predišli úrazom a zraneniam? 

Bežný človek pri návšteve hôr nepotrebuje mať preštudovaný poriadok TANAPu. Pohybuje sa po vyznačených trasách, otvorených turistických chodníkoch, vyráža z normálnych parkovacích miest a navštevuje otvorené chaty. Keď sa bude riadiť informačnými tabuľami v teréne a nebude poškodzovať prírodu, predíde mnohým nehodám. Čo sa týka cyklistov, tí majú taktiež vyznačené trasy, ktoré by mali mať naštudované. 


Čo Vás motivuje ráno vstať, keď sa Vám naozaj nechce? 

Pes. (smiech) Či sa mi chce, či nechce, pes sa potrebuje prejsť. A potom, keď sa už telo prekrví, nadýcha čerstvého vzduchu, dám si rannú kávu a deň sa môže začať. 


Spomínate si na obdobie alebo moment vo Vašej kariére, ktorý Vás posunul vpred? 

Horské vodcovstvo. Pohľad na ľudí v prírode, pohyb v horách, odovzdávanie radosti a sprevádzanie ľudí je odlišné od pozície horského záchranára, ktorý potrebuje ľudí zachrániť a dostať dole, do bezpečia. Ako horský vodca pomáham ľuďom vyšliapať hore. 

Ďakujeme všetkým horským záchranárom, ktorí svojou odvahou, nasadením a odbornosťou chránia naše životy v horách.